Danka Bajužiková

Volám sa Danka a chcem Vám napísať, ako som našla zmysel, prečo ďalej žiť. Vyrastala som v rodine nábožensky založenej, samozrejme. Každú nedeľu sme navštevovali kostol, mali sme všetky sviatosti, ktoré boli potrebné, dokonca som spievala aj v cirkevnom zbore. Bola som tiché a slušne dievča. Vedela som, že Boh je, ale nikdy som ho naozaj nepoznala. Na vysokej škole, na internáte, som toho zažila veľa - párty s priateľmi, zakázané vzťahy, proste som sa nechala vedome zneužívať, lebo som stále túžila po láske, aby ma len niekto mal rád. Potom nasledovali depresie, uťahovanie sa pred ľuďmi, samota. Do kostola som už prestala chodiť, lebo aj tak som tam cítila prázdnotu a také pokrytectvo, že keď som si sadla na niekoho miesto, už na mňa ten človek zle zazeral. Toto som za život nepovažovala, aj keď som sa snažila, čítala rôzne knihy o pozitívnom myslení a stále niečo hľadala.

Moja zmena začala, dá sa povedať, keď som bola až úplne na dne. Asi pred troma rokmi na Silvestra, keď sa každý zabával, ja som s plačom na posteli volala k Bohu. Vravela som niečo také: „Bože, ak si, sprav niečo s mojím životom, ja takto nechcem ďalej žiť, to radšej zomriem“. A ten dobrý Boh, ktorý je, ma predsa počul. Začala som si písať cez skype s mladými manželmi z nášho mesta, ktorých som ani nepoznala. Začali mi písať o Bohu, o tom, prečo mám také problémy, že Boh má pre mňa východisko, nemusím takto ďalej žiť, že vďaka hriechu je človek oddelený od Boha a k nemu môže prísť jedine cez Ježiša Krista a jeho krv. Žiaden kostol ma nespasí a ani to, keď sa budem snažiť byť dobrou. Dlhú dobu som si s nimi písala na túto tému. Niekedy ma to až hnevalo, že mi píšu dookola stále to isté, že mi s tým už nedajú pokoj. Ale práve to som potrebovala, len moje myslenie mi hovorilo: „Len si dávaj pozor, čo keď je to niečo zlé?“.

Na ich pozvanie som išla na ich bohoslužbu, oni boli totiž znovuzrodení kresťania. Bolo to také zvláštne, niečo nové a zároveň to, čo som poznala z kostola. Ale až keď som prijala Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, až vtedy som pochopila, že je to úplne niečo iné, že jedine keď sa človek duchovne zasa narodí, môže znova komunikovať a mať vzťah s Bohom ako za čias Adama a Boh ho čuje kedykoľvek a kdekoľvek. Nie je to len nejaká dogma, je to živý Boh, ten istý včera dnes a navždy.

Dnes viem, že žijem v Božej vôli a som šťastná. Skrze Ježišove rany som bola vyliečená z choroby, ktorá mi mala podľa slov lekárky ostať navždy a samozrejme, všetky rany duše, ktoré najviac boleli, sú už zahojené. Viem, že Boh ma miluje tak, ako nikto iný, veď dal svojho Syna za mňa ako aj za všetkých ľudí. My musíme už len prijať tu jedinú dokonalú obeť, len prijať to, čo už Ježiš spravil na kríži. Spoznáš pravdu a tá ťa vyslobodí. Tak také je moje svedectvo. Keď človek naozaj z úprimného srdca hľadá Boha, Boh sa mu dá nájsť a spoznať. Boh pre Teba pripravil nádherný život, stačí sa rozhodnúť pre Neho.